Plán na moju prvú jarnú túru sa zrodil nečakane, keď ma prepadlo nutkanie po dlhšom čase vyraziť do prírody a oddýchnuť si od bežných starostí. Už som mala dopredu naplánovaný dovolenkový deň a predpoveď počasia bola ukážková. Očko mi padlo na Veľkú Fatru. Všetko do seba krásne zapadlo, stačilo už len naplánovať trasu, zarezervovať ubytovanie a hor sa na výlet!
Plán na piatok bol prejsť časť Cesty hrdinov SNP: Donovaly-Kráľova studňa; a v sobotu pokračovať po zelenej značke do Blatnice. Prečítaj si, ako to nakoniec dopadlo.
Deň 1 vo Veľkej Fatre – po červenej
Ráno o siedmej vyrážam z Donoval na prvý kopec tohto dňa – vrch Zvolen. Ráno bolo čerstvé a pomaly som sa rozcvičila pohybom do kopca. Tento prvý stupák šiel ešte celkom dobre aj napriek nezvyku vláčiť ťažký batoh. Kvôli medzisezónnym podmienkam som so sebou pre istotu ťahala zimnú aj letnú výbavu, čo o to viac zaťažilo batoh.
So stúpaním sa postupne začali odkrývať výhľady na Starohorské vrchy a zasnežený hlavný hrebeň Veľkej Fatry, ktorému dominuje Krížna. Hore na Zvolene už poctivo fučalo, ako sa na 1400-ku patrí. Navyše som si mohla odškrtnúť prvých vyše 400 výškových metrov tohto dňa. Zo Zvolena sú nádherné kruhové výhľady aj na ikonické veľkofatranské vrchy ako Rakytov, Ploskú či Borišov. Tie sme si prešli s kamoškou Andou pred rokom na jeseň. Okrem veľkofatranských vrcholov môžeš pri dobrej viditeľnosti zahliadnuť aj Nízke a Vysoké Tatry. Pri takomto pohľade zo štartovacieho kopca na (takmer) cieľ dnešného dňa mám vždy pocity plné očakávaní, zvedavosti, nadšenia, ale aj rešpektu, z trasy, ktorá ma čaká.
Dole a zas hore
Do sedla Veľký Šturec sa prevažne klesá, a to vyše 500 výškových metrov. Na tejto trase sa celkové prevýšenie uvádza 1380 m stúpania a 1098 m klesania. Tí, čo prešli Cestu hrdinov SNP, isto potvrdia, že tento úsek je náročným striedaním prudkého stúpania a klesania s veľmi zriedkavými rovinkami. Nohy tým pádom stále dostávajú istým spôsobom zabrať. Anda ma tiež varovala, že som si nevybrala práve ľahký úsek. Dokonca ho zaradila medzi TOP 3 najhoršie úseky z celej SNP-čky. 😀 Toľko k povzbudeniu pred turistikou. Ani to ma však neodradilo.
V sedle Veľký Šturec ma privítala lavička vyhriata slniečkom, čo priam volá po prestávke a občerstvení. Ešte stále som nestretla ani živú dušu. Popravde, neviem, či som mala väčšie obavy z nevyžiadanej ľudskej spoločnosti alebo potenciálneho stretu s našou najväčšou šelmou. Pre istotu som sa pripravila na oba scenáre, aneb je dobré mať sprej na každú príležitosť. Nakoniec som nepotrebovala ani jeden, zrejme mi stačili moje mocné hlasivky, keď som si spievala v lese (samozrejme, iba cestou z kopca).
Veterný vrch – Hnilická Kýčera Veľkej Fatry
Zo sedla Veľký Šturec sa ďalej prevažne klesá až do Východného Prašnického sedla, kde sa stretáva červená značka so žltou, ktorá vedie cez osadu Prašnica až do Suchej doliny. Opäť som si trošku oddýchla, nahrávam hlasovky Matejovi, že žijem, a že už to snáď nebude také hrozné, kým dorazím pod Krížnu. Pohľad na strmý kopčisko predo mnou mi hovoril, ako som sa len mýlila. 😀
Myslím si, že každá trasa má svoj útrapný kopec – hrebeňovka Lúčanskej Malej Fatry má Hnilickú Kýčeru, a táto trasa má hneď dva – Veterný vrch a samotnú Krížnu. Nad Východným Prašnickým sedlom sa týči Veterný vrch, na ktorom prekonáš rovno 100 výškových metrov a vypľuješ pri tom dušu. Na šmykľavom lístí sa priam vynikajúco ide do kopca. Máš bonus, ak je pod lístím blato alebo ľad – dnes som vyhrala v lotérii a našla som oboje. Dnešná túra má všetko – sucho, blato, ľad, sneh. Aspoň tie mňauky (retiazkové mačky) iba nevláčim v batohu. Našťastie slniečko stále svietilo, dodávalo energiu a udržiavalo dobrú náladu.
Filozofické okienko na Repišti
Pod vrchom Repište sa ukazuje majestátna Krížna v plnej paráde aj so svojimi lavinóznymi kotlami. Nasávam úžasnú atmosféru prírody, štebotajúce vtáčiky a božský pokoj. Posielam hlasovky známym a opisujem, čo vidím. Na jednej strane mi bolo ľúto, že nemám so sebou nikoho, s kým by som tento zážitok zdieľala. Na druhej strane, presne za týmto som sem šla. Za dokonalým vypnutím od bežných starostí a načerpať energiu z pobytu v prírode. Až sa mi odtiaľ nechcelo ísť ďalej. Myslím si, že každý by mal raz za čas vyraziť na pár dní do hôr a riešiť tie naozaj dôležité veci – neostať hladný, smädný, vyčerpaný, doraziť do cieľa, nedochrámať sa a hlavne si to užiť. Tie pracovné maily zrazu už nie sú až také dôležité.
Vedela som, že ma čaká ešte približne 350 výškových metrov na Krížnu. Po 1000 nastúpaných a 700 naklesaných metroch už nohy oťažievali, a batoh tomu tiež nepridával. Na poslednom kopčeku pred výstupom ma sprevádzal krkavec. Párkrát zakrúžil naokolo, kým odletel preč, a niekoľkokrát sa ešte vrátil. Letel so mnou takmer až ku Kráľovej skale.
Mojim cieľom bolo doraziť na Krížnu do zotmenia. Ku podivu sa mi podarilo relatívne dodržať časový odhad výstupu na Krížnu od Rybovského sedla. Vzhľadom na náročný terén – kombinácia natopeného snehu, ľadu a podmáčanej trávy – som bola so svojim časom spokojná. Navyše som s vyše hodinovou rezervou dosiahla svoj cieľ.
Milé stretnutie pod Krížnou
Počas môjho utrápeného výstupu na Krížnu ma predbehla žienka, ktorá si vybehla hore ako nič, a kým som vyšla aj ja, tak už aj bežala naspäť dolu. Škoda, že som s ňou nestihla prehodiť pár slov, vždy ma totiž poteší, keď stretnem ďalšiu žienku v horách. Častokrát nás, ženy, ľudia odhovárajú od sólo výletov. V lepšom prípade z dôvodu autentických obáv o naše bezpečie, no niekedy aj kvôli predsudkom, že to sa nerobí, že ísť sama je divné, a aj pochybnosti, či sme na to stavané. Sólo výlety nepatria medzi moje hlavné aktivity, zatiaľ najmä zbieram skúsenosti a postupne sa zbavujem strachu a predsudkov, ktoré mám aj ja. Pritom je to tak oslobodzujúce! Ale naspäť na Krížnu. 🙂
Naposledy, keď som tu bola aj s Andou, sme všade naokolo mali nepreniknuteľné mlieko a ledva sme videli vysielač. Dnes to bol nepredstaviteľný rozdiel – kruhové výhľady široko-ďaleko, od Tatier až po Štiavnické vrchy. K tomu azúrko ako z katalógu a mix blata a snehu na vrchole. Cestou z Krížnej začínala zlatá hodinka a slnko sfarbilo Frčkov a masív Ostredku do zlatistých farieb, zatiaľ čo stromy a kosodrevina vrhali dlhé tiene.
V natopenom snehu sa miešali stopy ľudí, psov a miestami aj medvedie. V tomto sa chodilo už naozaj nepohodlne, bola som zvedavá, kam až sa ten sneh potiahne a či budú aj nejaké čerstvejšie stopy. Približne za hodinku som sa dostala k horskému hotelu Kráľova studňa, kde som nocovala. Na hoteli som stretla partiu Čechov, ktorí sem šli z Tureckej a na ďalší deň ich čakal hlavný hrebeň. Trochu sme pokecali pri pive a jedle, a ja som sa pobrala zničená do postele.
Deň 2 vo Veľkej Fatre – po zelenej
Ráno na Kráľovej studni bolo pomalé. Vôbec sa mi odtiaľ nechcelo, ťažko sa mi vstávalo a aj keď som spala dlho, tak nie veľmi kvalitne. Pri predstave trmácania sa cez sneh na hrebeň ma len tak zaboleli nohy. Raňajkové nugátové placičky (bejvávali croissanty) potešili brucho aj dušu, a kávička to už doťukla do dokonalosti. Z Kráľovej studne som vyrazila o ôsmej, čakalo ma prevažne klesanie do Blatnice po zelenej značke.
Ani dnes to nebude zadarmo
Kto z vás si automaticky myslí, že zostup už bude „pohodička“? Priznám sa, že ja pomerne často. Ťažko sa mi totiž chodí do kopca, kondičku musím riadne pilovať, aby som sa mohla považovať za ako tak vo forme. Prirodzene sa teda viac teším na zostupy, i keď vedia poriadne potrápiť. Ešte som to nevedela, ale ten dnešný tiež nebude zadarmo.
Najskôr si musím vystúpať asi 200 výškových metrov do sedla pod Smrekovom, opäť trošku hore-dole. Asi 20 minút od zeleno-červeného rozcestníka sa nachádza symbolický cintorín venovaný obetiam hôr Veľkej Fatry. Zastavujem sa pri ňom a pripomínam si, že príroda je tu pánom a treba sa v nej pohybovať s úctou.
Ak mi včera sneh sťažil postup, dnes to bola iná káva. Od zjazdovky k útulni bolo obrovské snehové pole, kde by neboli na škodu ani snežnice, keďže som sa často zabárala až po kolená. Tu ešte mňauky nebolo úplne treba. Nechcela by som v tomto teréne ísť hore. Nejak som sa dotrmácala k lesu, kde som si pri pohľade na zľadovatelý terén predsa len nasadila mňauky. Zas trošku dole a zase hore – do sedla pod Smrekovom. Svah, ktorým som šla hore, vyzeral priam rozprávkovo.
Po stopách líšky
Zo sedla už prichádza vytúžené klesanie. Opäť snehom takmer po kolená. Pred sedlom Priezory bol nepríjemný traverz zasneženého kopca, kde sa značka sem-tam objavila, no turistický chodník verne kopírovali stopy líšky. Kopec bol zalesnený a snehu už nebolo tak veľa vzhľadom na tunajšie klimatické pomery. Na turistické pomery ho však stále bolo dosť a pohyb v ňom si vyžadoval plné sústredenie, preto žiadne fotky. Značka ďalej vedie Praženou dolinou. Teda, niekde značka vedie, niekde neexistuje. Niekoľkokrát som ju stratila a na moment poblúdila, našťastie ma zachránili offline mapy.
Sneh a ľad sa sporadicky objavovali až takmer po cyklo-turistický chodník v Blatnickej doline. Až tam som začala stretávať ľudí – bežcov, psíčkarov, rodiny s deťmi. Hneď to bolo o niečom inom, než tá divočina hore. Zostup po zelenej bol miestami veľmi prudký a šmykľavý. Keď sa stratil sneh, brodila som sa aspoň po členky v napadanom lístí. Cieľová rovinka v Blatnickej doline bola dlhá a začínali ma už bolieť chodidlá, ale od bolesti ma rozptyľovali krásy doliny. Početné vápencové útvary, zurčiaci Blatnický potok a nádherné okolité lesy. Počasie sa síce dnes malo zmeniť, ale kým som dokončila svoj výlet, azúrko vydržalo. Z Blatnice ma čakal už iba návrat domov.
Ďakujem Ti, Veľká Fatra, že si mi dovolila objavovať tieto krásy!
Zhrnutie sólovky vo Veľkej Fatre
Tento prechod Veľkej Fatry mi dal zabrať, čo mi potvrdzujú aj zbesilé tepovky, ktoré mi namerali smart hodinky – radšej sa ani nebudem chváliť presnými hodnotami. Náročnosť tohto výletu naplno vynahradil pokoj v prírode, krásne lesy a úchvatné hory všade naokolo. Za bežných okolností by ešte v tomto čase mala byť Veľká Fatra pod súvislým hlbokým snehom, čo by urobilo tento výlet podstatne fyzicky náročnejším. Ale aj tie lokálne pozostatky snehu dávali zabrať.
Čo sa týka výbavy, okrem klasickej letnej/jarnej som mala v batohu aj zimnú – hrubú vetrovku, flysku a rukavice, retiazkové mňauky a malú termosku s čajom. Okrem neho som mala minerálku a ionťák. Na sebe som mala spodnú merino vrstvu a na nej vrchnú letnú proti vetru – v tomto som prechodila dva dni, pohyb a ťažký batoh ma dostatočne zahrial. Čo je úsmevné, milú termosku som nedotknutú doniesla domov. 😀
Parametre túry
Prevýšenie
Prvý deň: stúpanie 1380 m a klesanie 1098 m na dĺžku trasy cca 19 km
Druhý deň: stúpanie 167 m a klesanie 935 m na dĺžku trasy cca 14 km
Priprav si teda pevné stehná, lýtka a kolená. Nezabudni na kondičku, treba to aj udýchať a nezinfarktovať. 🙂
Časový rámec
Veľmi individuálny. Letný čas túry uvádzajú mapy.cz na takmer 9 hodín čistej chôdze, mne trvala celá túra v aktuálnych podmienkach a so všetkými pauzičkami 11 hodín.
Doprava
Vlak Bratislava-Ružomberok, autobus Ružomberok-Donovaly; autobus Blatnica-Košťany nad Turcom, vlak Košťany nad Turcom-Vrútky, vlak Vrútky-Bratislava
